kreslo

Pôvodne som chcela písať celú story o tom, ako som sa zamilovala  do tohto kontajnerového úlovku, (foto som si vtedy bohužiaľ neurobila, ale malo špinavé drevené opierky, ktoré som natrela na bielo a vytvorila takú falošnú patinu a celé bolo očalúnené červenou koženkou, dosť v zlom stave), o  tom, že to bol pre mňa hotový adrenalín dotrepať ho domov a o dileme, či ho vôbec brať a utŕžiť zopár zhrozených pohľadov od okoloidúcich. Ale stálo to zato a obrázky vám povedia viac. Už tri roky nám robí spoločnosť u nás doma. Vždy keď sa naň pozriem alebo v ňom pijem svoj ranný čaj, je mi akosi veselšie. Šikovná kamarátka čalúnnička ho takto krásne premenila a ja som jej (aj môjmu manželovi:)) vďačná, že ma s ním neposlali kade-ľahšie...