V antikvariáte som nebola už asi 100 rokov....no dobre tak 100 nie, ale bolo to dávno. Pritom jeden máme aj u nás, len je tak nenápadne zašitý a spojený s klasickým kníhkupectvom, že človek naň vždy akosi pozabudne. Keď som sa však pred mesiacom ocitla na ulici kde sa nachádza, strávila som tam peknú chvíľku a odišla s dvoma knižkami. Pre deti. S krásnymi ilustráciami zvieracích svadobčanov od Klausa Ensikata a druhá, knižka z môjho detstva od Ľuda Ondrejova, ktorá je akýmsi herbárom. Deti si doň môžu zbierať listy alebo plody stromov, ale pozor konáriky nie, lebo tak spôsobíte ranu a bolesť. Ako dieťa som ju asi nikdy nečítala alebo som nebola príliš chytrá, pretože som až teraz pochopila načo sú do nej všité tie priesvitné fólie. Asi som ten vizuálny typ, či ako...a fólia nefólia viem, že som ich vtedy všetky odstrihla preč. Takže šuhajkovia moji milí, ak ste po mne, radšej si tie knižky nechám zatiaľ u seba.
